Dejiny úcty k Ježišovmu Srdcu



.: Riadny učiteľský úrad Cirkvi vyjadruje a predkladá veriacim úctu Ježišovho Srdca. Roku 1765 dovoľuje pápež Klement XIII. svätú omšu a vlastné ofícium ku cti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho biskupom v Poľsku, ktorí ho o to prosili. Francúzski biskupi prijímajú tento nový sviatok čoskoro potom pre svoje diecézy. Pius IX. ho rozširuje na celú Cirkev. Ten istý pápež vyhlasuje za blahoslavenú Margitu Alacoque. :.


.: Lev XIII vydáva 25. mája 1899 encykliku Annum Sacrum, v ktorej obhajuje vhodnosť úcty Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. 11. júna nasledujúceho roku zasväcuje celý svet Ježišovmu Srdcu. Benedikt XV. kanonizuje roku 1920 Margitu Alacoque a roku 1925 Jána Eudesa. 8. mája 1928 pápež Pius XI. vydáva encykliku Miserentissimus Redemptor, v ktorej vyzýva celú Cirkev prinášať zmier a útechu Ježišovmu Srdcu. „(...) z obdivuhodného rozhodnutia Božej múdrosti môžeme, ba aj máme pripojiť a na vlastnom tele dopĺňať to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho mystické Telo, ktorým je Cirkev (porov. Kol 2, 13). V encyklike Haurietis aquas zo dňa 15. mája 1956 pápež Pius XII. jasne a solídne vysvetľuje teológiu úcty Ježišovho Srdca. Pius XII. vydáva aj encykliku Mystici Corporis Christi, v ktorej hovorí: „Je to veľké tajomstvo (...), že totiž spása mnohých závisí od modlitieb a dobrovoľných obiet údov mystického Tela, ktoré sa v tomto duchu obetujú.“ Pápež Pavol VI. vydáva roku 1965 o tej istej pobožnosti apoštolské listy Investigabiles divitias a Diserti interpretes facti. (porov. J. LadameSrdce Ježišovo v súčasnom svete) :.