Róza sa narodila 21. októbra 1876 v malej juhočeskej dedinke Obora u Radobytec. Vyrastala v zbožnej rodine a mala hlboký vzťah k vnútornej modlitbe. Mala veľký súcit s Ježišom na kríži, chcela ho potešiť a zmierniť jeho bolesti. 14. novembra roku 1892 bola prijatá do Kongregácie sestier sv. Karola Boromejského. 17. novembra 1894 dostáva rehoľné rúcho a rehoľné meno sr. Róza. 14. mája 1899 skladá v materskom dome sestier boromejok v Prahe prvé rehoľné sľuby. Bola šťastná, ale cítila, že so svojím povolaním ešte nie je v cieli. Túžila po prísnejšom živote v pokání a chcela sa úplne zasvätiť Božskému Srdcu Ježišovmu ako obeť zmieru. Priala si venovať sa tým najúbohejším a zachraňovať ich nesmrteľné duše. Sr. Róza bola roku 1911 preložená z Dačic do Brna, kde bola určená pre spoluprácu so spolkom pre bezplatné ošetrovanie chorých. Tu poznala veľkú biedu, zvlášť duchovnú, a jej povolanie k zmieru a k záchrane duší sa ešte vykryštalizovalo.

svojím úmyslom založiť zmiernu kongregáciu sa zverila biskupovi Huynovi. Aj po oficiálnom schválení kongregácie roku 1915 Matka Róza váhala, či je naozaj Božou vôľou, aby do novej kongregácie vstúpila. Nechcela spôsobiť zármutok svojím predstaveným. Predstavená vidiac jej vnútorný zápas odobrila jej rozhodnutie prestúpiť do kongregácie tešiteliek. 14. mája 1916 sr. Róza prijala rehoľné rúcho novej kongregácie a zložila prvé sľuby. Na základe zvláštneho dekrétu z Ríma bola menovaná za prvú generálnu predstavenú. 14. mája 1918 zložila Matka Róza doživotné sľuby. Okrem odchodu biskupa Huyna z Brna a potom aj z ČSR, vďaka nepriaznivým spoločenským pomerom a jeho pôvodu, postretla kongregáciu ďalšia rana. 23. decembra 1922 zomiera spolupracovník Matky Rózy a duchovný otec sestier – P. Bernard Šústek, OSA. Napriek týmto ťažkostiam a mnohým prekážkam sa mladá kongregácia rýchlo rozvíjala. Matka Róza postupne zriadila na rôznych miestach Česka a Moravy 14 filiálnych domov.

roku 1930 cestuje Matka Róza so sr. Anežkou do Ríma, kde je 28. apríla na audiencii u pápeža Pia XI. V Ríme sa stretli aj s patriarchom Pavlom Huynom, ktorý sa veľmi potešil novým správam o svojej milovanej kongregácii. V roku 1936 sa patriarcha Huyn a Matka Róza stretli naposledy, a to v benediktínskom opátstve v Kremsmünsteri (Rakúsko). Matka Róza sa obetavo starala o všetky sestry, bola im skutočnou matkou. Snažila sa im vštepiť ducha kongregácie, ducha zmieru a útechy, obetavej služby ľuďom, oddanosť Bohu a snahu o pravú sesterskú lásku. Na konci II. svetovej vojny, keď sa približoval front, bol ťažkou delostreleckou paľbou poškodený kostol aj kláštor sestier v Rajhrade. Sestry boli vo veľkom nebezpečenstve. Vtedy Matka Róza ponúkla Bohu svoj život za záchranu sestier. Pán zrejme jej obetu prijal, pretože ani jednej sestre sa nič nestalo. Fyzické ťažkosti, ktorými Matka Róza trpela v posledných rokoch, sa však veľmi vystupňovali. Svoje utrpenie znášala statočne a trpezlivo až do konca. Pred svojou smrťou podnecovala sestry, aby nezabúdali na vzájomnú sesterskú lásku. Zomrela 5. septembra 1945 v Rajhrade, kde je aj pochovaná na miestnom cintoríne.