páter Bernard Šústek, OSA.
(1868 - 1922)
Šústek (Páter Bernard) sa narodil 4. marca 1868 v malej dedinke Kaňovice na Morave. Jedenásťročný vstúpil do klasického gymnázia v Přerove. Hneď po maturite roku 1887 vstúpil do augustiniánskeho kláštora v Brne. 30. septembra bol oblečený do rehoľného rúcha a dostal meno Bernard. Potom študoval v brnianskom alumnáte teológiu. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie zložil roku 1891 doživotné sľuby a 31. júla 1892 bol vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke bol ustanovený za katechétu na obecnej škole v Brne, popri tom študoval a pripravoval sa na doktorát. 19. decembra 1901 bol promovaný za doktora teológie. Potom bol v duchovnej správe ako katechéta a nejaký čas ako profesor náboženstva na klasickom gymnáziu v Brne.
1908 bol menovaný za správcu fary v Starom Brne. Biskup Huyn zriadil spolok pre bezplatné ošetrovanie chorých - chudobných. Sestra Róza mala mnoho práce s prípravou chorých na prijatie sviatostí, s vyučovaním opustených detí, vyhľadávaním nezosobášených dvojíc atď.. Na ošetrovanie jej zostávalo málo času. Prosila preto pána biskupa, aby menoval niektorého kňaza za duchovného radcu spolku, a navrhovala na túto úlohu P. Bernarda. Pán biskup ho ustanovil, hoci spočiatku váhal. Sestra Róza k nemu prichádzala ohľadom chorých a umierajúcich, a tak sa duchovná práca na spáse nesmrteľných duší stala spoločnou. Pomaly sa pokúšala otvoriť mu svoje vnútro, ale P. Bernard mal vždy naponáhlo, bol neprístupný. Jedného dňa mu sestra Róza odovzdala list s prosbou, aby ho odovzdal pánu biskupovi. Pán biskup ho požiadal, aby prinesený list prečítal. Bol to obšírny popis budúcej kongregácie tešiteliek. Ako sa zadivil, keď mu pán biskup ukázal svoje vlastné zápisky z exercícií obsahujúce tú istú myšlienku. Od tejto chvíle sa P. Bernard so všetkými silami dal do služby novej kongregácii. Stal sa najvernejším spolupracovníkom Matky Rózy. So sestrou Rózou písal stanovy, najprv provizórne. Keď sa na jeseň roku 1916 pán biskup Huyn stal pražským arcibiskupom, P. Bernard sám prevzal starostlivosť o ňu. Na konci decembra 1922 lekár zistil, že P. Bernard má rakovinu žalúdka a je nutná operácia. Operovali ho 19. decembra. Matku Rózu žiadal, aby mu predriekala úkony lásky a duchovné sväté prijímanie, pričom on prisviedčal: „Tak je, tak je.“ Zomrel v sobotu 23. decembra 1922. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Brne.
„Tento vzorný kňaz, podľa Srdca Ježišovho, ktorého Pán Boh použil ako nástroj pri vzniku kongregácie, bol jemnej povahy, ušľachtilých mravov, vyznačoval sa zvláštnou láskou k čistote, ktorou priamo žiaril. Napriek svojmu vysokému vzdelaniu bol veľmi skromný, zhovievavý ku každému, vždy trpezlivý a nanajvýš pokorný. Týmito čnosťami je pre nás nezabudnuteľným príkladom. Nezištne miloval našu kongregáciu a nešetril slovo, ani krok, ani svoje zdravie, ak išlo o jej dobro. I keď bol svojimi prácami veľmi zaťažený, neustále bol v spojení s Pánom Bohom, a vždy si našiel čas pre prácu v našej kongregácii. Celá jeho postava a správanie malo v sebe čosi príťažlivé, niečo podobné Ježišovi Kristovi. Bol mu podobný svojím čistým zmýšľaním, svojou jednoduchosťou a úprimnosťou, svojím skromným a čnostným zovňajškom.
hovoril o Božej láske a horel túžbou po rozmnožení tejto lásky. Mnoho rokov bol chorý, trpel na žalúdok, ale nevšímal si to a verne vykonával svoje povinnosti. Často hovorieval, že jeho choroba je pre neho dobrodením, že ho ochránila od mnohého zlého. V chorobe aj v smrti bol podobný Ježišovi Kristovi celkom zvláštnym spôsobom: vykrvácal ako on, mdloby a telesné ťažkosti znášal ako on, jeho duch bol stále bdelý v Bohu. Tri dni nevýslovne trpel, ale svojím svätým úsmevom tešil všetkých zarmútených, ktorí pre neho trpeli. Zo smrteľnej postele pozdravoval všetkých a nevýslovne sa tešil na nebo, na Ježiša. Povedal, že na Vianoce bude v nebi. Tak vrúcne miloval svojho Majstra, ako on miloval jeho.“
