k Ježišovmu Srdcu vďačí za svoje zázračné rozšírenie predovšetkým skutočnosti, že plne zodpovedá charakteru kresťanskej viery, ktorá je náboženstvom lásky. Táto úcta spontánne vyvrela zo živej viery a úprimnej zbožnosti, ktorú mali vyvolené duše voči osobe Vykupiteľa a k jeho slávnym ranám, ktoré pred kontemplatívnym duchom veriacich výrečnejšie svedčia o jeho nesmiernej láske. Samotná úcta k Ježišovmu Srdcu je stará ako samo kresťanstvo. Jej základy sa nachádzajú vo Svätom písme, ako aj v spisoch cirkevných otcov a neskorších svätcov a mystikov.

rad svätcov a svätíc dopĺňa sv. Margita Mária Alacoque, ktorú si Boh vyvolil, aby prispela k šíreniu úcty k Ježišovmu Srdcu medzi najširšími vrstvami Božieho ľudu. Jej vyvolenie je charizmou – zvláštnou milosťou, ktorá bola daná pre dobro celej Cirkvi. Zjavenia, ktoré mala sv. Margita nepriniesli do katolíckej náuky žiadnu novú pravdu. Ich význam je v tom, že Pán tým, že ukázal svoje Najsvätejšie Srdce, mimoriadnym a jedinečným spôsobom pritiahol ľudí k rozjímaniu a uctievaniu najmilosrdnejšej Božej lásky voči ľudskému pokoleniu. Týmto výnimočným prejavom Ježiš Kristus výslovne a viackrát poukázal na svoje Srdce ako na mimoriadne vhodný znak milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby Cirkvi v dnešnej dobe (porov. Haurietis aquas s.40-41).

Dejiny úcty k Ježišovmu Srdcu

.

učiteľský úrad Cirkvi vyjadruje a predkladá veriacim úctu Ježišovho Srdca. Roku 1765 dovoľuje pápež Klement XIII. svätú omšu a vlastné ofícium ku cti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho biskupom v Poľsku, ktorí ho o to prosili. Francúzski biskupi prijímajú tento nový sviatok čoskoro potom pre svoje diecézy. Pius IX. ho rozširuje na celú Cirkev. Ten istý pápež vyhlasuje za blahoslavenú Margitu Alacoque.

vydáva 25. mája 1899 encykliku Annum Sacrum, v ktorej obhajuje vhodnosť úcty Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. 11. júna nasledujúceho roku zasväcuje celý svet Ježišovmu Srdcu. Benedikt XV. kanonizuje roku 1920 Margitu Alacoque a roku 1925 Jána Eudesa. 8. mája 1928 pápež Pius XI. vydáva encykliku Miserentissimus Redemptor, v ktorej vyzýva celú Cirkev prinášať zmier a útechu Ježišovmu Srdcu. „(...) z obdivuhodného rozhodnutia Božej múdrosti môžeme, ba aj máme pripojiť a na vlastnom tele dopĺňať to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho mystické Telo, ktorým je Cirkev (porov. Kol 2, 13). V encyklike Haurietis aquas zo dňa 15. mája 1956 pápež Pius XII. jasne a solídne vysvetľuje teológiu úcty Ježišovho Srdca. Pius XII. vydáva aj encykliku Mystici Corporis Christi, v ktorej hovorí: „Je to veľké tajomstvo (...), že totiž spása mnohých závisí od modlitieb a dobrovoľných obiet údov mystického Tela, ktoré sa v tomto duchu obetujú.“ Pápež Pavol VI. vydáva roku 1965 o tej istej pobožnosti apoštolské listy Investigabiles divitias a Diserti interpretes facti. (porov. J. LadameSrdce Ježišovo v súčasnom svete)

Svätí a úcta k BSJ

.

miesto medzi apoštolmi pobožnosti k Ježišovmu Srdcu patrí misionárovi Jánovi Eudesovi. V bule kanonizačného procesu je právom nazývaný „otcom, učiteľom a apoštolom liturgického uctievania“ Najsvätejších sŕdc Ježiša a Márie. Po sv. Margite Alacoque prichádzajú mystičky ako sv. Gemma Galgani, Jozefa Menendezová, Lujza – Margita Claret, sv. Ján Mária Grignon de Montfort a sv. Alfonz Liguori. Brat Foucauld v úsilí ukázať sa ako „brat všetkých ľudí“ nosil na svojom habite znak vtelenej Božej lásky - Ježišovo Srdce, z ktorého sa dvíha kríž.

veľké zjavenie prebehlo 2. júla 1688. Zjavenia v Paray-le-Monial vtlačili pobožnosti k Božskému Srdcu špecifický ráz zmierneho uctievania, zvlášť v piatok na konci oktávy po slávnosti Tela a krvi Pána. Táto úcta sa spočiatku šírila prostredníctvom rozličných bratstiev a ľudových pobožností. Svätá Margita sa s pomocou svojho duchovného vodcu jezuitu Claudia de la Colombiéra venovala šíreniu úcty k Božskému Srdcu. Ich snahu podporovalo mnoho významných osobností, napr. roku 1697 sa na pápeža Inocenta XIII. obrátila anglická kráľovná s prosbou, aby schválil sviatok k úcte Božského Srdca pre celú cirkev, avšak pre odpor Kongregácie pre rítus k tomu vtedy nedošlo. Sv. Margita zomrela 17. októbra 1690, mala 43 rokov. 18. septembra 1862 ju pápež Pius IX. vyhlásil za blahoslavenú a 13. mája 1920 pápež Benedikt XV. za svätú.

Formy úcty

.

trvalo uznáva a odporúča tie formy úcty k Ježišovmu Srdcu, ktoré si konala a odporúčala sv. Margita Mária Alacoque. Predovšetkým dve formy: zasvätenie a vynáhradu. Podľa sv. Margity základným úkonom úcty k Ježišovmu Srdcu je láska, ktorá v zasvätení nachádza svoj najvhodnejší výraz. S láskou je však spojená vynáhrada, pretože sme hriešnici, ktorí majú prosiť o odpustenie za seba i za iných a rovnako podávať vynáhradu za svoje hriechy i hriechy druhých ľudí. Pri jednom zo zjavení sv. Margite pripomína Ježiš svoju úzkosť v Getsemanskej záhrade. Hriech a nenávisť mu chystajú smrť. Nepriatelia ho čoskoro obkľúčia, aby ho viedli krížovou cestou. Ľudsky sa pred týmto utrpením chvel, pretože vedel, že pre mnohých trpí márne. Prial si, aby učeníci zostali s ním, nechcel zostať sám. „Smutná je moja duša až na smrť. (...) To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?“ (porov. Mt 26, 38-40) Výrazom pozornosti, hlbokého priateľského spolucítenia s Ježišom je pobožnosť prvých piatkov v mesiaci, zmierne sväté prijímanie a ďalej svätá hodina v noci zo štvrtku na piatok, kde veriaci odpovedajú na jeho výzvu, aby bdeli. V ďalšom zo svojich zjavení Ježiš žiadal, aby bol ustanovený zvláštny sviatok ku cti jeho Srdca. (porov. J. Ladame Srdce Ježišovo v súčasnom svete).